Ľadové tipy a triky

Metodika

 

Igor Koller

Jamesák 2000/1


Asi pred rokom som sľúbil napísať niečo z našich skúseností z ľadovej techniky a aj keď to nie je presne do roka a do dňa a sezóna je dávno v plnom prúde, prinášame vám hneď niekoľko materiálov k stále viac populárnemu zimnému lezeniu ľadov a mixov.


Moje tipy a triky nie sú len z mojich skúseností z posledných asi 25 rokov lezenia, ale aj od priateľov, z literatúry atď. Nič však nie je ani najlepšie ani definitívne, každý na svojej úrovni si musí vybrať, čo sa mu najviac hodí. Ale vždy je lepšie poučiť sa zo skúseností iných, než hľadať všetko sám. Ešte chcem zdôrazniť, že ľadové i mixové lezenie je z hľadiska bezpečnosti a zaisťovania väčšinou náročnejšie ako lezenie v skale. Skúsenosti sú tu veľmi dôležité a všetky nové veci je lepšie odskúšať si s horným istením. Pády s mačkami na nohách končia väčšinou zle, nehovoriac o ostrých zbraniach v rukách. V zime radšej nepadať a keď, tak vraj radšej dolu hlavou. Mnohé techniky, napríklad v ďalšom článku Jána Svrčka, patria skôr do extrémneho lezenia, preto na prvom mieste myslite vždy na maximálnu bezpečnosť. A nasledujúce riadky by vám okrem zvyšovania výkonnosti mali pomôcť aj v tom.


Poltrubky
O hrotoch bolo dosť informácií v dvoch posledných číslach Jamesáka. Možno len k ostreniu by som dodal - a platí to aj o hrotoch mačiek - že brúsiť sa má vždy proti ostriu, má to vraj vplyv na štruktúru materiálu. Aj nože sa vždy takto brúsili, takže na tom asi niečo bude.
Ale poďme k poltrubkám. Vonku nie sú veľmi rozšírené, ja mám však s nimi vynikajúce skúsenosti. Ich najväčšou prednosťou je totiž skutočnosť, že prakticky nelámu ľad. A to je obrovsky dôležitá vec. Každý, aj ten najtenší hrot, totiž pri vniknutí do ľadu vytvára tlak navonok, ktorý spôsobuje lámanie ľadu. Princíp práce poltrubky je v tom, že má hrot zbrúsený do svojho vnútra, kde po zaseknutí stláča ľad, ale navonok nevytvára žiadne sily.
Poltrubka drží väčšinou na prvé zaseknutie. Pritom plocha, ktorou drží na ťah dolu, je niekoľkonásobne väčšia, ako pri normálnom hrote. To je veľmi výhodné v mäkkých ľadoch a snehoľadoch, kde sa obyčajný hrot môže ľahko prerezať. Prednosťou poltrubky je aj ideálne vyseknutie diery na zavŕtanie ľadovej šrauby.
Pravdaže používanie poltrubky má svoje špecifiká. Po zaseknutí sa už nedá meniť sklon zbrane, a preto treba sekať tak, aby rúčka bola hneď čo najbližšie k ľadu. Asi najväčším problémom je jej vyberanie z ľadu. Musí sa začať krúživými pohybmi rúčkou z boku na bok, nie hore, dolu, ako pri bežnom hrote. Tu si treba dávať pozor, aby sme poltrubku nezasekli do žliabku, ktorý zabráni kývaniu rúčky. Vtedy je jej vyberanie naozaj nepríjemné. Poltrubka musí mať menší sklon, inak by sa nedala zaseknúť, čo je trochu nevýhodou pri zakladaní do starých či prirodzených dier, kde treba zbraň zaťažovať zásadne kolmo dolu.
Poltrubky sú určené hlavne do čistých vodných ľadov. Držia síce aj v tráve, ale tu ich každé zaseknutie výrazne ničí. Do mixov sú nevhodné, lebo o skalu sa opierajú v dvoch miestach, čo znižuje ich stabilitu. V zime 1998 sme ich s Paľom Packom vyskúšali aj v ľadovej stene Les Droites, držali výborne, ale kamienky zamrznuté v ľade riadne doničili ostrie. Tak sme sa dostali k ich brúseniu. Nikdy ich nezabrusujte zvonku, zničíte ich princíp nelámania ľadu! Brúsiť sa môžu len pologuľatým pilníkom zvnútra. Ak je hrot veľmi zničený, treba ho najskôr zarovnať čelne a potom vytvoriť zvnútra ostrý brit. Poltrubky dnes ponúka veľa výrobcov, ale pravdepodobne najlepšia je na Woodpeckeri od firmy CAMP. Má ideálnu veľkosť a sklon a zuby dotiahnuté až po rúčku, čo dáva pocit bezpečnosti pri zavesení do dier. Mimochodom, kladivo tejto zbrane, ktoré tak zle obstálo v teste Petra Salona, používam roky a žiaden problém som si nevšimol. Asi ním bolo treba pár skôb skúsiť zatĺcť. Na záver k poltrubkám. Nevidel som ich vonku v rukách žiadneho extrémistu. Mne ale zľahčujú ľady tak o jeden stupeň a dobre zaseknuté dávajú pocit štandu. A nehádžem na hlavy mojich spolulezcov kopy ľadu, čo i ja sám prijímam od druhých ako silné pozitívum.


Uväzovanie zbraní
Opäť musím hneď povedať, že u ľadových majstrov som zbraň uviazanú do sedáku nevidel. Ja som kedysi nosil obidve zbrane uviazané, ale je to naozaj oštara a ak si raz zapnete lano do skoby ponad šnúrku od zbrane, je to strašné. Teraz používam kompromis. Ako pravák mám priviazanú len pravú zbraň, ktorú pri vŕtaní skôb dávam dolu z pútka, a tak ostávam zaistený aj v tejto zbrani. Vždy dávam maximálny pozor na vedenie šnúrky. Niektorí lezci toto poistenie pri zavrtávaní riešia tak, že si do voľnej zbrane zapnú lano. Sú teda aj poistení, aj sa im lano ľahšie zapína do karabíny zhotoveného istenia. Keď hovoríme o zapínaní lana do istenia, výborne sa tu osvedčili strunkové karabíny, pri ktorých to aj v rukaviciach a pri použití dvoch lán ide veľmi dobre.


Rukavice
Ideálne rukavice do ľadu asi neexistujú. Museli by byť totiž zároveň nepremokavé, teplé, prstové a mäkké na manipuláciu, hrubé, aby chránili pred otĺkaním hánok. Čím ťažší ľad, tým tenšie a jemnejšie rukavice lezec používa. V každom prípade nosíme či do ciagľov, či do väčších stien dvoje rukavíc. Každé dobré rukavice dnes majú gumený alebo kevlarový povlak na lepšie držanie rúčky zbrane. Pri gumenných povlakoch treba dávať pozor počas zlanovania, lebo povlak sa veľmi rýchlo zoderie a rukavice sa zničia. Na zlanovanie použiť radšej menej kvalitné rukavice.


Zlanovávanie
V zime je to vždy nepríjemnejšie, laná sú namrznuté. A keď lezieme na dvojčatách, v strmých úsekoch je ich ťažšie udržať v osme. Preto si treba lano ešte precvaknúť cez zámkovú karabínu, na ktorej zlanujeme a tým zvýšiť trenie. Ak sa už dostaneme v kolmom teréne či pri zlanovávaní vzduchom do situácie, že nevieme udržať laná, najlepšie si je omotať lano pod sebou okolo stehna a tým sa zafixovať a oddýchnuť si. Potom sa môžeme pokúsiť zvýšiť trenie zapnutím lana od karabíny. Nikdy si nenechajte vtiahnuť do osmy prst a veľký pozor tiež na zachytenie voľnej výstroje a rôznych šnúrok do osmy. Vo vzduchu je to bez prúsika či žumaru takmer neriešiteľná situácia, ktorá môže končiť až tragicky, prečítajte si Pita Schuberta!


Skrutky do ľadu
Istenie v ľade je ďaleko problematickejšie ako v skale. Ľad jednoducho udrží menej a aj jeho kvalita je oveľa rôznorodejšia, žiaľ, niekedy na lezenie a hlavne na istenie priam mizerná. Platí to hlavne o ťažkých ľadoch so šupinami, karfiolmi, píšťalkami a ďalšími podobnými radosťami. Na druhej strane aj šrauby zaznamenali obrovský pokrok. Výber je obrovský od klasických ruských titaniek až po zázraky od Black Diamondu s kľučkou. Len tie ceny cez dve tisíc korún sú dosť vážne. K ruským titankám rada v súvislosti s ostrením: Ich hroty majú väčšinou rovné plôšky, ktoré treba malým pilníkom zbrúsiť, idú potom oveľa ľahšie do ľadu. Zakrúcanie skôb do ľadu patrí stále k najväčším zážitkom ľadového lezenia, žiaľ, k tým horším. Ruky dostávajú riadne zabrať. Dnes to už však uľahčujú rôzne veľké oká s väčšou pákou, ale hlavne kľučky na šrauby. Výrobcovia ako Charlet Moser dodávajú kľučky priamo šité na oká ich skôb. Ja používam kľučku, ktorú mi vyrobil Jaro Dutka (pozri obrázok). Je najlepšia na ruské titanky, ale dá sa použiť aj na iné skoby. Nosím ju zavesenú na krku a gumičke, ktorá je prichytená na rúčku kľučky, aby sa pri krútení nazamotávala. Problém je pri odnímateľnom pútku, ktorého zamotaniu do gumičky sa ťažko vyhýba. Všetko to riešia skoby s kľučkou priamo na šraube, ako spomínaný Black Diamond, pre nás je problémom cena. Na ruské titanky som ako prvú použil kľučku, ktorá končila drôtom v tvare T vyčnievajúcim z obyčajnej drevenej rúčky z vedra. Téčko sa vložilo do oka a výrazne to pomohlo.
Dosť veľkým prevratom sú najnovšie poznatky o sklone zavŕtania ľadových skrutiek. Väčšinou sa vŕtajú kolmo do ľadu, prípadne má lezec tendenciu osadzovať ich hrotom smerom dolu, podobne, ako sa osadzujú kruhy na piesku. Pri testoch Black Diamondu sa však ukázalo, že vyššiu pevnosť mali skoby zavŕtané hrotom asi o 15 stupňov smerom hore, čo na prvý pohľad vyzerá dosť neprirodzene. Súvisí to s tým, že ľad vydrží viac na ťah, ako na tlak. Takto však môžeme vŕtať len skoby s dostatočným závitom. Zatĺkacie skoby typu Snarg držia len na páku a treba ich používať iba v tvrdších a kvalitných ľadoch. Tejto téme by sa bolo treba ešte v budúcnosti povenovať podrobnejšie.


Ľadové hodiny
Aj keď tento vynález známeho ruského horolezca Abalakova má už veľa rokov, len v poslednej dobe ho v Alpách začali veľmi často používať hlavne na štandoch a na zlanovanie. Princíp je veľmi jednoduchý. Skrutka sa do ľadu navŕtajú dve šikmé diery tak, aby po spojení vytvorili rovnostranný trojuholník. Do nich sa prevlečie slučka pomocou háčika z obyčajného drôtu a je to. Chce to trochu cviku. Rovina trojuholníka musí byť kolmá k povrchu ľadu. Nikdy nerobíme hodiny menšie ako 6 až 7 cm, aj keď ich nosnosť je prekvapujúco vysoká. Záleží to však od kvality ľadu a k jej odhadnutiu treba skúsenosti. Na zlanovanie používame dvoje hodín šikmo nad sebou. Ak sú dostatočne veľké (nad 10 cm) a v dobrom ľade, stačia aj jedny. Do veľkých hodín a tiež do prirodzených hodín je možné prevliecť aj priamo zlanovacie lano. Nikdy to však neurobte pri istení a spúšťaní lezca na druhom konci lana pri top rope lezení!


Nosnosť istení

Ľadové skrutky dĺžky 18 až 20 cm by mali udržať 12 až 22 kN (1200 až 2200 kp). Abalakove hodiny 10 až 25 kN a zaseknutá zbraň okolo 3 kN, s poltrubkou zrejme o niečo viac. Pri zbraniach treba zapnúť karabínu radšej priamo do otvoru na konci rúčky, pútko môže mať menšiu nosnosť. Všetky tieto údaje sú len informatívne a závisia od kvality ľadu. Na zmenšenie pádovej sily sa používajú absorbery, ktoré niekoľkokrát zmenšia nárazové sily.


Štandy v ľade
Pri umiestňovaní štandu myslite na ďalšiu dĺžku, aby prvolezec neliezol priamo nad vašou hlavou. Aj pri najopatrnejšom lezení sa ľad láme a býva najčastejšou príčinou úrazov. Dve skrutky na štande v ľade sú zvyčajné a takmer povinné. Zavŕtať ich treba aspoň pol metra šikmo hore od seba. Ku štandu vždy pridávam aj zbrane, aby boli čo najvyššie od skôb. Zbrane totiž držia len na zaťaženie dolu. Aj ja sa snažím byť čím nižšie pod bodmi istenia. Skoby nespájam tak často propagovanou dlhou slučkou do pavúka. Pri prípadnom vytrhnutí jednej skoby sa slučka predĺži a druhá skoba dostane o to väčší dynamický náraz. Radšej sa preto pohrám so správnym nastavením lán alebo slučiek, aby boli skoby rovnomerne zaťažované. Druholezca doberám aj s osmou zavesenou priamo v štande, prvolezca istím zásadne na sebe. Viac ako v skale je dôležité čím skôr nad štandom osadiť istenie a zmenšovať pádový faktor. Istenia robím radšej pod ťažkými miestami, kde sa ešte dá slušne stáť a radšej dám dve skoby nad seba, ako sa začať zachraňovať v najstrmšom mieste. Ale čo je najdôležitejšie: v ľade nepadať. To je najlepší návod na prežitie.


« späť    17. 08. 2009 | poslať článok ako e-mailvytlačiť článok
Oznamy:
24.01.2013 - Zem-voda-Vzduch 2013
Komu sa páčil minuloročný festival amatérskych horských filmov a prezentácií, má sa na čo tešiť aj tento rok. Takže točte filmy, cestujte a žite naplno v novembri sa stretneme.Viac si prečítajte na ich stránke:www.zem-voda-vzduch.sk
kalendár akcií
 «   Júl   » 
PoUtStŠtPiSoNe
1 2 3 4 5 6 7
8 9 10 11 12 13 14
15 16 17 18 19 20 21
22 23 24 25 26 27 28
29 30 31     
Powered byWeb site powered by phpRS